Park Podlaski Przełom Bugu se nachází na dolním toku řeky Bug ve východním Polsku, z části při hranici s Běloruskem. Byl vyhlášen v roce 1994. Rozkládá se na 30 904 hektarech a ochranné pásmo na 17 131 hektarech. Jeho délka (vzdušnou čarou) je 65 km. V tomto území ale řeka Bug meandruje v délce 93 km. Lesy pokrývají 33 % plochy, louky a pastviny 21 %. Průměrná nadmořská výška parku je 120 m.

Zatímco centrální část Evropy je posedlá vyměřováním středu našeho kontinentu, její okrajové údy hledají zase jeho nejspravedlivější konec. Bylo to tak vždycky. Kdo z našinců by třeba neznal Jiráskovo vyprávění o cestě Z Čech až na konec světa, jehož podkladem bylo putování pana Lva z Rožmitálu v letech 1465–67? Pro našeho hrdinu byl tehdy pravým koncem světa galicijský mys Cabo Finisterre – jak jinak by se měl konec světa jmenovat. Za ním prý už nebylo nic, zhola nic, jen moře, moře a moře.

Otevřené hranice do Rakouska usnadnily cestování a přiblížily Alpy. Zatímco z Moravy je nejblíže na Schneeberg, z Čech jsou nejsnadněji dostupné hornorakouské vápencové Alpy. Z Českých Budějovic je to sem sotva 2 hodiny cesty autem, takže se sem dá s klidem vyjet na jednodenní výlet. A že je kam, to snad není ani třeba příliš zdůrazňovat.

Jen 70 km jihozápadně od Vídně se zvedají první výraznější vrcholky Východních Alp. Na pomezí Dolních Rakous a Štýrska najdeme dva od sebe úzkým údolím oddělené vápencové hřebeny – masiv Schneebergu s nejvyšším dolnorakouským vrcholem Klosterwappen (2076 m n. m.) a náhorní plošinu Raxalpe s nejvyšší horou Heukuppe (2007 m n. m.).

Tatranský národný park (TANAP) je najstarším národným parkom na území Slovenska. Vyhlásený bol v decembri 1948 s účinnosťou od 1. 1. 1949. V súčasnosti zaberá územie TANAP-u bezmála 75 tisíc hektárov. Chránené územie zahŕňa najvyššie pohorie Karpatského oblúka – Tatry a ochrana tohoto jedinečného územia bola aj dôvodom na jeho vyhlásenie.
Na relatívne malej ploche je sústredené nevšedné bohatstvo prírodných fenoménov, medzi ktorými vyniká rastlinstvo. O bohatstve flóry TANAPu svedčí, okrem iného, počet zistených druhov cievnatých rastlín, ktorých je takmer 1400, a tým sa toto územie radí medzi najbohatšie územia Slovenska. Je tu sústredené množstvo chránených, vzácnych a ohrozených rastlinných druhov, väčšia časť západokarpatských endemitov, viacero rastlín má na území TANAPu jediné miesto výskytu v SR, prípadne aj v celých Západných Karpatoch a zachovalo sa tu množstvo glaciálnych reliktov, niektoré z nich na súčasnej južnej hranici svojho súčasného celosvetového areálu.

Z územia Tatranského národného parku je uvádzaných 1398 taxónov cievnatých rastlín. Botanický prieskum územia však nie je dokončený, o čom svedčia nálezy nových druhov pre TANAP v ostatných rokoch, napr. Eriophorum gracile v roku 2003, alebo tesne pri hranici parku lokality druhov Sparganium natans a Carex pulicaris.

Rastlinstvo Tatranského národného parku je v rámci jeho územia veľmi rôznorodé, čo je spôsobené viacerými faktormi. Medzi najvýznamnejšie patrí príslušnosť častí územia národného parku podľa geomorfologického a fytogeografického členenia Slovenska, nadmorskej výšky (vegetačné pásma), horninového podkladu a vodného režimu. V území TANAPu a jeho ochranného pásma môžeme vylíšiť 5 vegetačných pásiem a členenie na jednotlivé pásma môžeme použiť na stručnú a prehľadnú floristickú charakteristiku územia.

Subalpínsky stupeň nadväzuje na horský stupeň a končí hornou hranicou súvislého výskytu kosodreviny vo výške probližne 1800 m n. m. Pôvodné súvislé kosodrevinové porasty, do ktorých ešte z drevín zasahovala borovica limba, boli v uplynulých storočiach zdecimované najmä kvôli pasienkom. Najviac boli ľudskou činnosťou poznačené porasty kosodreviny v Belianskych Tatrách, kde bolo pasenie ukončené až po vyhlásení Tatranského národného parku, v 50-tych rokoch uplynulého storočia. Výrazne bol pastvou ovplyvnený stupeň kosodreviny aj v Západných Tatrách. Tu sa páslo v niektorých častiach, napr. v Račkovej doline, až do roku 1986, kedy bolo územie Západných Tatier pripojené k územiu národného parku.

Pestrosť geologického podložia, geomorfologických tvarov, značná premenlivosť a mozaikovitosť mikroklimatických pomerov súvisiaca aj s veľkým výškovým rozpätím (od 800 až do 2655 m n. m.) sú hlavnými faktormi podmieňujúcimi bohatstvo nelesných rastlinných spoločenstiev v TANAP-e. Hlavným centrom rozšírenia týchto spoločenstiev je územie nad hornou hranicou lesa od subalpínskeho až po subniválny vegetačný stupeň.

Subalpínsky stupeň
Medzi najrozšírenejšie nelesné formácie subalpínskeho stupňa patria spoločenstvá osídľujúce sutinové kužele, lavínové dráhy, žľaby a plochy medzi ostrovčekmi kosodreviny patriace do zväzu Calamagrostion villosae. V týchto spoločenstvách dominujú druhy ako smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), kostrava sfarbená (Festuca picta), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides), kýchavica biela Lobelova (Veratrum album subsp. lobelianum), horec bodkovaný (Gentiana punctata), štiav alpínsky (Acetosa arifolia), valeriána trojená (Valeriana tripteris), zerva klasnatá (Phyteuma spicatum).

Alpínsky stupeň
V alpínskom vegetačnom stupni má svoje optimum zväz Loiseleurio-Vaccinion Br.-Bl. et Jenny 1926, združujúci spoločenstvá nízkych kríčkov. Najrozšírenejšou asociáciou je Cetrario-Vaccinietum gautherioidis Hadač 1956, ktorá osídľuje obdobné stanovištia ako spoločenstvo sitiny trojzárezovej a z tohoto dôvodu majú viaceré spoločné druhy. Dominantou týchto spoločenstiev sú však kríčky rodu brusnica (Vaccinium): brusnica drobnolistá (Vaccinium gaultherioides), brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus) a brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea). Miestami pristupuje šucha obojpohlavná (Empetrum hermaphroditum), vres obyčajný (Calluna vulgaris) a viacero druhov lišajníkov a machorastov.

Lesné rastlinné spoločenstvá
Lesné rastlinné spoločenstvá tvoria významnú a neodmysliteľnú súčasť prírodného prostredia Tatranského národného parku, pokrývajúce viac jako polovicu jeho rozlohy. Zároveň patria medzi spoločenstvá významne ovplyvnené dlhodobými ľudskými aktivitami, ktoré sa prejavili zväčša negatívne. Preto sa dnešné drevinové zloženie viac alebo menej výrazne odlišuje od pôvodného, ktoré sa v oblasti Tatier formovalo od skončenia ostatnej doby ľadovej a ustálilo sa v období subatlantika, asi pred 2000 rokmi. Zmeny sa prejavili predovšetkým v štruktúre lesných porastov. Pôvodné alebo pôvodným blízke lesné spoločenstvá sa zachovali iba ostrovčekovito na menej prístupných až neprístupných miestach, najmä v oblasti hornej hranice lesa a v pásme boja. Medzi lesné spoločenstvá radíme aj porasty kosodreviny v subalpínskom vegetačnom stupni.

Sokotranské souostroví ležící v Adenském zálivu vzniklo při rozpadu prakontinentu Gondwana před mnoha miliony lety. Velká vzdálenost od pevniny – od Arabského poloostrova na severu a od zemí Afrického rohu na jihu – způsobila, že zde probíhal vývoj zcela izolovaně. Na 30 % rostlin popsaných na tomto území je endemických, vyskytujících se pouze zde. Ostrovy bývají nazývány Galapágami Indického oceánu.

Skalní město Petra je od roku 1985 zapsáno na seznamu světového dědictví UNESCO a v roce 2007 se zařadilo mezi nových 7 divů světa. Kromě pozoruhodných archeologických památek je tato oblast zajímavá i floristicky – jako centrum regionu Petra.

Velký Kavkaz končí na západě dlouhým hlavním hřebenem táhnoucím se rovnoběžně se severovýchodním pobřežím Černého moře vzdáleným jen 20 až 40 kilometrů. Západní cíp Velkého Kavkazu na obou stranách hlavního hřebene patří politicky pod Krasnodarský kraj Ruské federace. Na východě, asi 30 kilometrů za pobřežním městem Soči, tvoří k jihu stékající řeka Psou a výše pak 3256 m vysoký masiv Agepsta státní hranici s Abcházií, resp. Gruzií a zároveň formální hranici mezi Evropou a Asií. Dále obě hranice společně pokračují na východ po hlavním kavkazském hřebeni v celé jeho délce kromě nejvýchodnějšího ázerbájdžánského konce. Přesněji řečeno, od východních pramenů paralelní a mohutnější ruské řeky Mzymta jsou dále na východ jižní svahy Velkého Kavkazu asijské, severní evropské a horské pásmo je tam již širší a členitější, s delšími postranními hřebeny.