Úžitkové rastliny (označované tiež ako kultúrne rastliny) sú druhy, ktoré človek masovo pestuje pre svoju obživu či obživu hospodárskych zvierat a tiež ako surovinu pre niektoré druhy priemyslu (tabakový priemysel, cukrovarníctvo atď.). Počas ich prevozu po železnici sa plody a semená dostávajú do koľajísk, kde často na ďalší rok vyklíčia. Pri mapovaní železničných staníc hlavného mesta sme zaznamenali 12 takýchto taxónov (2,3 %), z toho najviac bolo obilnín a pseudo-obilnín (6 druhov, teda 50 % zistených úžitkových druhov), druhou najpočetnejšou skupinou boli zeleniny a ovocie (4 druhy, teda 34 %) a po jednom druhu boli zastúpené koreniny (8 %) a olejniny (8 %).
Armoracia rusticana – křen selský / chren dedinský
Druh je pôvodný pravdepodobne v juhovýchodnej Európe a západnej Ázii, druhotne sa rozšíril takmer do celého sveta. V ČR je hodnotený ako naturalizovaný archeofyt, rastie na vlhších stanovištiach – v okolí potokov, na zamokrených rumoviskách a smetiskách, v priekopách. Jedlou časťou je koreň, ktorý obsahuje sinigrín, glukonasturtín a enzým myrozinázu. V neporušenom stave je takmer bez typickej vône, pri strúhaní však myrozináza štiepi sinigrín a glukonasturtín, vznikajú výrazne štipľavé horčičné silice (allylizotiokyanáty). Nastrúhaný koreň je potrebné ihneď spracovať, pretože postupne sa výrazne ostrá chuť mení na horkú.
Chren sa pestuje od staroveku (v strednej Európe asi od stredoveku), je známy zo zápiskov z Egypta asi 1500 rokov p. n. l., z malieb v Pompejách atď. Používa sa ako korenistá príloha k jedlám samostatne alebo vo forme omáčok, zmesí s cviklou, horčicou, kečupom a majonézou. Za liečivé účinky chren vďačí horčičným siliciam, ktoré majú antibakteriálne a močopudné účinky. Používal sa na podporu trávenia, pri liečbe zápalov močových ciest, zápale priedušiek a kašli.
Avena sativa – oves setý / ovos siaty
Ovos siaty má pôvod v oblasti úrodného polmesiaca v povodí riek Eufrat a Tigris na Blízkom východe. Pôvodne to bola burina pšeničných a jačmenných polí, preto sa domestikované formy objavujú pomerne neskoro a ďaleko od pôvodného areálu – až v dobe bronzovej v Európe (1600 – 1800 rokov p. n. l.). V ČR je hodnotený ako naturalizovaný archeofyt.
Ovos je známa krmovina, má zo všetkých tradičných obilnín najjemnejšiu slamu a dá sa teda bez problémov použiť ako potrava pre domáce zvieratá. Najväčším producentom na svete je v súčasnosti Rusko. Používa sa aj na výrobu papiera, stavebného materiálu (dosky) a v minulosti aj ako výplň matracov. Získava sa z neho aj furfural používaný na výrobu nylonu, technických olejov, butadiénu, fenolových živíc a lepidiel. Tiež je to doplnková potravina, zrná / obilky sa používajú najmä vo forme kaše alebo naklíčené v šalátoch, pridávajú sa do sušienok a vyrába sa z nich tiež whisky. Ovos obsahuje v zrne 12-14 % bielkovín (hlavne avenalín), čo je najviac zo všetkých obilnín, neobsahuje lepkové bielkoviny a používa sa preto v bezlepkovej diéte. Obsahuje tiež veľa tukov (asi 10 %) a najviac vlákniny zo všetkých obilnín. Známe sú aj liečivé účinky ovsa, beta glukány obsiahnuté v zrne pomáhajú napríklad znižovať cholesterol, odvary sa používajú na liečbu ekzémov a suchej pokožky. Tinktúra sa používa na stimuláciu nervovej činnosti a aj pri liečbe drogovej závislosti.
Brassica napus – brukev řepka / kapusta repková (repka olejka)
Pochádza z juhozápadnej Európy, v ČR je považovaná za archeofyt. Repka olejka je tretia najpestovanejšia olejnina na svete (po sóji a palmovom oleji), semená obsahujú až 45 % oleja. Prvé údaje o pestovaní v Európe sú z 13. storočia (v ČR z 15. stor.), v širšom meradle používaná až od 19. storočia. Spočiatku sa olej používal ako technický – na svietenie a na výrobu mazadiel pre parné stroje, pretože mal z dôvodu vysokého obsahu kyseliny erukovej horkú chuť. Šľachtením sa však podarilo jej množstvo znížiť na minimum. Najväčším pestovateľom v súčasnosti je Čína. Tiež sa používa ako krmovina, na výrobu bionafty a ako medonosná rastlina. Jedlé sú i klíčiace rastliny, listy a listové stopky, dajú sa použiť ako šalát. Používa sa aj ako liečivá, koreň sa využíva pri liečbe chronického kašľa a katarov dýchacích ciest, olej zmiešaný s gáfrom ako prostriedok proti reume.
Brassica oleracea – brukev zelná / kapusta obyčajná
Kapusta obyčajná pochádza z pobrežných oblastí západnej Európy. Hoci sa predpokladá, že sa pestuje niekoľko tisíc rokov, o jej domestikácii nemáme jasnú predstavu – s istotou však vieme, že ju ako bežnú zeleninu poznali Gréci i Rimania. V ČR je považovaná za archeofyt. Používajú sa listy (hlávková kapusta / zelí, kel / kapusta), zdužinatené súkvetia (karfiol / květák, brokolica) i stonkové hľuzy (kaleráb / kedlubna). Rastlina obsahuje hlavne vitamín C a vysoký obsah sinigrínu pôsobí ako prevencia proti rakovine hrubého čreva. Listy majú mierne kardiotonické účinky (podporujú činnosť srdca), boli používané aj pri liečbe dny a reumatizmu. Semená sa používali proti črevným parazitom (antihelmintikum) a ako preháňadlo.
Citrullus lanatus – lubenice vodní / dyňa červená
Dyňa pochádza z tropických oblastí Afriky, jej pestovanie sa tu uvádza už v druhom tisícročí p. n. l. (semená boli nájdené napr. aj v Tutanchamónovej hrobke), v Ázii pestovaná asi od 10. storočia (Čína), do Európy ju v 13. storočí priniesli Mauri. V ČR je hodnotená ako neofyt (prvé splanenie bolo zaznamenané až v roku 1969).
Dyňa je známym osviežujúcim ovocím, aj keď neobsahuje veľa vitamínov je hodnotná kvôli vysokému obsahu cukrov (6 % hmotnosti) a fyziologicky viazanej vody (92 % hmotnosti). Dužina sa používa na výrobu nápojov, sirupu, vína, nezrelá do polievok. Semená sa pražia alebo melú a pridávajú do obilnej múky na prípravu koláčov a polievok. Dajú sa využiť aj na získavanie oleja.
Fagopyrum esculentum – pohanka obecná / pohánka jedlá
Pohánka jedlá pochádza zo strednej Ázie a patrí medzi takzvané pseudocereálie. Ako plodinu ju najskôr pestovali pravdepodobne v Číne (druhé a prvé storočie pred n. l.), písomné údaje sú tiež z Číny avšak až z 5. a 6. storočia nášho letopočtu. Do Európy sa dostala v stredoveku cez Rusko (doložená je v 15. storočí). V ČR je považovaná za neofyt, prvé splanenie bolo zaznamenané v roku 1872.
Používajú sa predovšetkým plody – nažky, ako náhrada obilnín hlavne vo forme kaše, na prípravu polievok, piva, pomleté aj na výrobu pečiva a palaciniek. Obsahujú veľa vitamínu B6 a esenciálnu aminokyselinu lyzín. Známe je použitie listov ako špenátu, listy obsahujú vysoký podiel rutínu. Rutín priaznivo pôsobí na choroby obehového systému, rozširuje cievy, znižuje priepustnosť krvných kapilár a znižuje krvný tlak. U niektorých ľudí však môže vyvolávať precitlivenosť na svetlo (fotosenzibilitu). Pohánka sa s úspechom používa aj na zelené hnojenie a v minulosti aj na výrobu farbív (zo stonky sa získavalo modré farbivo, z kvetov hnedé).
Hordeum distichon – ječmen dvouřadý / jačmeň dvojradový
Jačmeň pochádza taktiež z oblasti Blízkeho východu a spolu so pšenicou patrí k prvým pestovaným obilninám, zmienky o ňom nájdeme aj v čínskej a indickej mytológii, v strednej Európe sa pestuje asi päťtisíc rokov (v ČR je považovaný za archeofyt). Zhruba do stredoveku sa používal sa ako potrava človeka (kaša, krúpy), konzumáciu ale komplikovali plevice / pluchy, ktoré obaľujú zrno / obilku (tzv. okôrené zrno / okoralá obilka), preto ho z jedálnička vytlačila pšenica. Významnou zložkou zrna sú sacharidy (až 80 %) a vitamíny skupiny B a E. Jačmeň (hlavne ozimná forma) sa v súčasnosti pestuje ako krmovina a tiež surovina na výrobu piva (sladovnícky jačmeň), je štvrtou najpestovanejšou plodinou sveta (podľa veľkosti osevnej plochy). Pražené zrná sa využívajú ako náhrada kávy. Zrná majú aj liečivé účinky, osožia pri zápaloch čriev a močových ciest, pri prevencii rakoviny hrubého čreva, cukrovke a na zníženie cholesterolu.
Pastinaca sativa – pastinák setý / paštrnák obyčajný
Paštrnák siaty má rozsiahly areál zaberajúci takmer celú Európu, Kaukaz a Altaj. V ČR je považovaný za naturalizovaný archeofyt. Patrí medzi koreňové zeleniny, pričom koreň sa používa v surovom stave alebo varený či pečený. Odporúča sa zberať v neskorej jeseni po prvých mrazoch – má potom sladšiu chuť. Liečivé účinky paštrnáku sa využívajú pri ženských chorobách a na odstránenie vredov a zápalov kože. Koreň aj vňať sa používa aj ako repelent proti hmyzu.
Secale cereale – žito seté / raž siata
Raž pochádza z Turecka a priľahlých oblastí. Podobne ako ovos aj ona bola spočiatku burinou v pšenici a jačmeni a až neskôr si človek všimol jej prednosti a začal ju pestovať. Svedčí o tom aj to, že v Európe sa objavuje až v dobe bronzovej (1800-1500 rokov p. n. l. – archeofyt). Širšie rozšírenie jej pestovania je známe od stredoveku predovšetkým v strednej a východnej Európe. Oproti iným obilninám je raž odolná voči nízkym teplotám, čo ju predurčilo k tomu, že je považovaná za nenáročnú obilninu vhodnú aj do horských oblastí. Najväčším súčasným producentom je Rusko. Používa sa ako chlebová obilnina (má však nižší obsah lepku ako pšenica) a krmovina, tiež na výrobu alkoholu (slad pre pivovarnícky priemysel, whisky, ražná), zo slamy sa robia rohože, klobúky a podobne. Umelou infekciou huby kyjanička purpurová / paličkovice nachová v období kvitnutia sa získava námeľ (obsahuje alkaloidy, tzv. ergot – ergotamín) pre farmaceutický priemysel. Od stredoveku sa používa na vyvolanie potratu a zastavenie krvácania po pôrode. Bol z neho syntetizovaný aj silný halucinogén dietylamid kyseliny lysergovej (LSD).
Solanum lycopersicum – lilek rajče / ľuľok rajčiakový
Rajčiak je známou zeleninou pôvodom pravdepodobne v Peru. O jeho domestikácii nemáme veľa poznatkov, predpokladá sa využitie od praveku (s istotou vieme, že ho používali Aztékovia). Do Európy sa tento druh dostal veľmi skoro po objavení Ameriky (patrí teda medzi neofyty), priviezol ho buď Krištof Kolumbus (1493) alebo Hernando Cortéz (1521). Prvé písomné zmienky o pestovaní máme zo Španielska z roku 1540. Prvé splanenie v ČR bolo zistené v roku 1880. V súčasnosti sa pestuje po celom svete, najväčším producentom je Čína. Využitie rajčiaka v kuchyni je rozmanité a dobre známe – zrelé bobule sa konzumujú v surovom stave alebo naložené v oleji, uvarené či opražené, vo forme kečupu, šťavy či pretlaku. Zo semien sa lisuje olej používaný pri výrobe mydla.
Významnou vlastnosťou rajčiaka je vysoký obsah lykopénu, ktorý patrí medzi najsilnejšie prírodné antioxidanty, a taktiež vysoký obsah vitamínu C. Celá rastlina vrátane nezrelých bobúľ je jedovatá – obsahuje alkaloid solanín, sú známe otravy detí po požití čaju pripraveného z listov. Zaujímavé sú liečivé účinky – nakrájané plody sa osvedčili na popáleniny a umývanie mastnej pokožky (používané v aj v kozmetike). Koreň sa používal pri bolesti zubov, lykopén zo šupiek plodov na liečbu zväčšenej prostaty, močových ciest a prevenciu infarktu. Vňať sa používala aj ako repelent, hlavne na mravce.
Triticum aestivum – pšenice setá / pšenica letná
Do rodu pšenica patrí asi 25 druhov zo Západnej a Strednej Ázie, z ktorých mnohé boli pestované už pred 9 tisíc rokmi (napr. pšenica jednozrnová), v strednej Európe sa pšenica siata objavila v mladšej dobe kamennej (asi pred 5 tisíc rokmi, preto patrí medzi archeofyty). V súčasnosti je to základná chlebová obilnina s najkvalitnejším zložením lepkových bielkovín (ich zloženie ovplyvňuje súdržnosť cesta a teda vhodnosť zrna na výrobu pečiva), používa sa aj na výrobu lepidiel (napr. na známkach a listových obálkach), škrobu, alkoholu (pivo, whisky), zo slamy sa vyrába papier. Pšenica siata je považovaná aj za liečivú rastlinu, využívala sa napríklad na reguláciu nadmerného potenia alebo v Číne na zvýšenie plodnosti. Na druhej strane neschopnosť stráviť lepkové bielkoviny spôsobuje vznik choroby celiakie (trpí ňou asi 1 % populácie).
Zea mays – kukuřice setá / kukurica siata
Kukurica siata pochádza z Mexika, kde doposiaľ rastú jej diví predkovia (teosintes). Počiatky pestovania siahajú do obdobia 10 000 – 7000 rokov pred n. l., okolo roku 6000 p. n. l. sa už bežne pestovala v severnej časti Južnej Ameriky. V Európe sa objavuje v 16. a 17. storočí (neofyt). V strednej Európe bola známa aj pod názvom Frumentum turcicum – turecká pšenica, čo by mohlo naznačovať, že sa k nám dostala cez juhovýchodnú Európu. V pôvodnej vlasti sa používa ako potrava (kukuričná kaša), v Európe predovšetkým ako krmovina (na zeleno, na siláž, na zrno), ďalej na výrobu škrobu (pudingy), bioetanolu, glukózy a glukózového sirupu, pukancov, ako príloha do šalátov. Zo stebiel sa vyrábajú rohože, ohrady, obuv, strešná krytina a podobne. Najväčším svetovým producentom sú Spojené štáty americké.
Jednostranná výživa kukuricou spôsobuje chorobu nazývanú pellagra (doslovne drsná koža, tiež pelagro, lombardské malomocenstvo, červené malomocenstvo), je spôsobená nedostatkom vitamínu B3 a bielkoviny tryptofánu. Prejavuje sa ako lepra – výrazným sčervenaním kože a vyrážkami, ale tiež demenciou, zvýšenou agresivitou, precitlivenosťou na svetlo, hnačkami a poruchami srdcovej činnosti. V prípade neliečenia choroby nastáva smrť za tri až štyri roky.
Významné sú aj liečivé vlastnosti kukurice, odvar z listov sa používa pri problémoch s močovými kameňmi, odvar z metliny / laty na problémy s krvácaním z nosa. Zrná / obilky obsahujú alantoín – látku urýchľujúcu hojenie rán, preto sa používali ako obklad na opuchliny, rany, bradavice a vredy.
Na projekt průzkumu invazivních druhů rostlin pražských železničních nádraží, který vytvářejí Přírodovědná společnost a web Botany.cz, finančně přispělo Hlavní město Praha.